Maturanti 4.C sa tešili, keď sa mohli zúčastniť exkurzie, ktorá im bola sľubovaná už od 2. ročníka. V piatok 20. októbra 2022 nastúpili do objednaného autobusu a vyrazili na cestu, ktorej cieľom bola Revúca (stará aj nová budova Prvého slovenského gymnázia), kaštieľ v Betliari a Krásnohorské Mauzóleum.
Stará budova Prvého slovenského gymnázia v Revúcej je dnes múzeum (národná kultúrna pamiatka), ktoré v expozícii prináša dobové dokumenty a informácie z obdobia na konci romantizmu, keď tu bolo otvorené gymnázium, na ktorom sa vyučovalo v slovenskom jazyku. Škola bola, žiaľ, otvorená len 12 rokov (1862 – 1874). Po násilnej maďarizácii bola totiž zatvorená. To už študenti mali za sebou aj prvý rok maturít v novej budove gymnázia, ktorá nakoniec slúžila iba rok a pol. Súčasťou starej budovy školy bola aj od sadzí čierna kuchyňa, v ktorej sa pripravoval obed pre žiakov i učiteľov. Obľúbené boli revúcke guľky (zemiakovo-mäsové), ktoré ako dobrotu opisoval aj Martin Kukučín, vtedy ako žiak Matej Bencúr, vo svojich dielach Mladé letá a Úvod k vakáciám. Keďže peňazí nebolo, jedlo varili skromné, ale sýte. Šrobárski maturanti si posadali do dobových lavíc, aby si vyskúšali písmo podľa krasopisnej podložky. Tí odvážnejší sa pustili aj do výpočtu príkladu, ktorý bol zverejnený na tabuli. Na výpočet im však nestačil ani hárok papiera, takže nám zostáva len dúfať, že ho dopočítajú na hodine matematiky…
Hlad premohol Šrobárčanov, a tak sa cestou do Betliara v autobuse posilnili, aby vládali spoznávať ďalšie osudy ľudí našich dejín. Kaštieľ v Betliari, ako poľovnícke sídlo Andrássyovcov, otvoril svoju bránu a privítal Košičanov. Historický nábytok, poľovnícke trofeje, bohatá knižnica a luxusné kúpeľne spríjemňovali pobyt domácim a ohurovali hostí už od roku 1886. Vystriedalo sa tu niekoľko majiteľov — dedičov. Časť rodiny chodievala sem, iná časť na svoj hrad Krásna Hôrka. Dionýz Andrássy bol posledný mužský potomok najmladšej vetvy rodiny. Nezáležalo mu na majetkoch, ale na láske k svojej manželke Františke. Keďže bola z neurodzeného rodu, bol vydedený, ale po smrti brata, ktorý si to veľmi prial, bol opäť prijatý do rodiny. Františka však medzitým zomrela, a tak jej dal vystavať honosnú pohrebnú budovu — Mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, kde neskôr pochovali aj jeho.
Maturanti si prehliadku Mauzólea nenechali ujsť a svoju exkurziu ukončili návštevou práve tejto unikátnej secesnej pamiatky s bohatou výzdobou. Architektonicky netradičná stavba inšpirovaná cudzinou sa stala dôstojným miestom posledného odpočinku dvoch ľudí, ktorí sa neskonale ľúbili.
